„Modlitba je naše najväčšie privilégium, najväčšia zodpovednosť a najväčšia sila, ktorú nám Boh dal do rúk.“

Najväčšia sila - Boh je všemohúci. Stvoriteľ. Z ničoho spravil niečo, a to nie len hocičo, ako keď mama robí večeru napriek prázdnej chladničke a vašou jedinou podmienkou je aby sa to dalo jesť. Boh stvoril z ničoho dokonale jemnú zamatovú srsť koňa, farebnú dúhu, ktorá sa na chvíľu objaví, keď tisíc maličkých kvapiek naraz prenikne lúč slnka, kožu, na ktorej sa akákoľvek rana dokáže sama zahojiť a drobné vajíčko, ktoré v správnu chvíľu pukne a vyskočí z neho žlté strapaté kuriatko. Všetko do seba zapadá, dokonale funguje, a to len preto, že to tak chcel. Napriek tomu, tváriac sa nábožne v ťažkých chvíľach s ľútosťou hovoríme: „Už nám ostáva len modliť sa.“ Posledná možnosť. Potom, čo sme spravili všetko čo bolo v „našich“ silách sa obraciame na toho, o ktorom vieme, že môže všetko. Čo viac by sme chceli? Ten istý Boh, ktorého ruka stvorila nekonečný vesmír, ktorá bola nami a kvôli nám pribitá na kríž, do tých istých rúk chce teraz vziať naše problémy a nám to nestačí.

Najväčšia zodpovednosť – Je vojna. Predstavte si veľkú bitku. Obrovské pole zakrvavených vojakov stojacich proti sebe v roztrhaných šatách. Nič nie je dôležitejšie ako vyhrať a aj keď bojujú všetci, vpredu sú tí najmocnejší. Odvážni, na koňoch, s ostrými mečmi. Na nich sa kráľ spolieha. Majú nie len najväčšiu silu, ale aj zodpovednosť. Na nich je postavený plán. Vďaka nim môže vojsko zvíťaziť. Nesmú utiecť.

Aj nás chce Boh použiť v boji. Dal nám zbrane, treba ísť a bojovať. Každý deň. Nečakajte s modlitbou na horšie časy, môže byť neskoro. Nebojte sa byť tými, vďaka ktorým mnohí zvíťazia.

Najväčšie privilégium – Často ma prekvapuje, čo všetko si ľudia závidia. Veľký dom, malý zadok, vlasy bez lupín a blonďavé deti. Znova sa prejavuje neschopnosť človeka posúdiť dôležitosť veci. Nikdy som nestretla nikoho, kto by niekomu závidel modlitbu. Napriek vysokej miere v akej si ľudia uvedomujú svoju bezmocnosť, nepovažujú za nič výnimočné počúvať toho, ktorý je všemohúci. Aj veriaci ľudia skôr prepadnú beznádeji zo skazeného sveta, ako by uverili, že sú to práve oni, ktorí môžu kedykoľvek hovoriť s jeho stvoriteľom. Čítajúc horoskopy zabúdajú, že pre neho je minulosť, prítomnosť aj budúcnosť jediný okamih.

Boh nás túži počúvať. Nemá na nás vyhradený čas. Päť minút ráno, päť večer, keď tak ešte nejaké to prežehnanie pred jedlom(samozrejme iba v nedeľu, veď cez týždeň obedujeme s kolegami v práci). Nehovorí : „Modlite sa ráno.“ alebo „Modlite sa pred jedlom.“ Hovorí: „Neustále sa modlite.“ Ide na hranu. Nechce byť v rebríčku na prvom mieste, chce byť súčasťou všetkých miest. Chce všetok náš čas. Netvárme sa, že ho nemáme. Snažme sa, aby modlitba ako „rozhovor s Bohom“ nebola len prázdna fráza z katechizmu, rovnako ako nekonečné veršíky, ktoré sme si zvykli opakovať už napoly driemajúc v posteli(Veď s ktorým dobrým priateľom sa rozprávate len vždy rovnakými frázami a ešte aj napoly driemajúc?) Dovoľme, aby modlitba robila naše vzťahy skutočnými.  Vzťah s Bohom, aj vzťah s ľuďmi.