Jeseň

Pomaly, veľmi pomaličky sa spúšťam po skle okna malého domčeka blízko lesa. Je päť hodín a hoci ešte nie je celkom tma, kvôli hustej hmle pripomínajúcej bielu smotanovú šľahačku na krémeši nevidím ani na krok. Stromy plné brondzovo-zlatých ozdôbok, cesty ako hrubé nepriepustné koberce z gaštanov a machu, farebný šarkan, trochu nešikovne vyrobený, ktorý náhodou uviazol na najvyššom dube. Všetko sa stráca priamo pred očami...Všade je mokro a ja už nie som na okne, ale nepozorovane skĺzam po kvetinovom dáždniku, ktorý práve prešiel okolo. Bodkované, pásikavé nie len dáždniky ale aj pršiplášte a gumáky, ktoré farbami dúhy a úprimnými úsmevmi na tvárach detí rozžiarili šedú kabátov dospelých znechutených sychravým jesenným dňom.